Moja vlastná cesta
Ahojte kočky,
často sa mi stávalo /priznám sa, že teraz už pomenej/, že sa ma pýtali ako som si zvýšila svoje sebavedomie. Ako niektoré viete, otehotnela som v 16-tich, ledva dokončila trojročku, v 19-nástich som mala už slniečka dve. To bolo obdobie, kedy som bola rada neviditeľná... Vspomínam si, ako veľmi som sa vtedy cítila nanič, ako ľudia vraveli /hlavne keď predpokladali, že ich nepočujem/, že som si dototo život, že už nič nedokážem, nič si neužijem... Môj spolubývajúci a otec mojich detí mi to tiež rád pripomenul... Keď som si teraz na to spomenula napadla ma situácia, kedy ma navštívila brutal depka a uplakaná som písala dopis kamoške do Anglicka. Nie, nemala som počítač ani mailvú schránku... :) Moja Terezka ma úžasne poznala /a pozná/ a aj keď som vedela, že kým príde dopis tam a jej zase ku mne budem ok, bola to taká moja forma rehabilitácie. Myslím ale, že sa najskôr musela prelúskať mojou prapodivnou depresívnou angličtinou a myslím, že kým ja som ronila slzy sebaľútosti, ona z tej anglickej hatlaniny, čo som jej zaslala. :D Samozrejme, keď mi prišiel od nej popísaný papierik som už riešila nejaký ďalší problém, ale prišli mi riadky, ktoré som naozaj potrebovala. Akoby som včera čítala tie slová... Aby som to skrátila, odporúčila mi knihu Miluj svoj život. Poznáte ten pocit, keď vás niečo vytiahne na svetlo? Kedy ste vďačné aj za jedinú slamku? Presne to predstavovala tá kniha. Dnes vravím, že ma zachránila. Možno od alkoholu, možno niečoho horšieho len aby som to dokázala zvládnuť ďalší deň... Prelúskala som ju asi za dva dni a slúbila sama sebe, že sa vyhrabem. Ako? Netušila som. No spravila som si bilanciu - nemám maturitu, vodičák, žiadne životné skúsenosti, žiadne pracovné skúsenosti /keďže som išla zo školy rovno na materskú/, blbec na krku a dve slniečka na zodpovednosť. Krása...
Viete čo odštartovalo zmenu? MOJE ROZHODNUTIE zmeniť danú situáciu. A po rozhodnutí nasledovali prvé a naozaj ustráchané kroky. Ale časom som si všimla, že dĺžka kroku narastá a dokážem kráčať dokonca aj v lodičkách! Že som robila čašnícku? Ja to vidím ako perfektnú školu na zvládanie naozaj rôznorodých ľudí. To bolo obdobie, kedy som prvý krát zaúčala nových ľudí. Že som strávila roky ako predavačka v obchode? Pre mňa to bola naozaj škola ako splniť priania a potreby ľudí. Naučila sa komunikovať. Naozaj záleží len na úhle pohľadu! No nejako som sa nevedela zastaviť. Stále "mi bolo málo". Už mi nestačilo byť predavačkou. Preto som sa začala učiť. Spravila si maturitu, prvý certifikát v spoločnosti Espiral, s.r.o, kde som stretla naozaj úžasné kočky. Nie je to len školenie, ale to treba zažiť...Erika je do teraz môjmu srdcu mimoriadne blízka. Druhý som si spravila na Vysokej škole manažmentu. Kariérne som krásne rástla a myslím, že som to naozaj dokázala ;)
Áno, som na seba veľmi hrdá. Ale nie preto, čo robím dnes, ale že všetko to úsilie prinášalo ovocie. Každá zdolaná skúška, každý splnený aj ten najmenší cieľ vám zvýši sebavedomie a budete nádherne rásť! Možno máte aj vy takú úžasnú Terezku, ktorá, aj keď je stovky kilometrov od vás, drží vašu ruku na prvých schodíkoch, možno vám budem stačiť ja. Každopádne aj keď máte strach aký som prežívala ja, aj keď máte pocit, že sa nedokážete pohnúť či sa to neoplatí, nepočúvajte ten hlások! Je to tiché varovanie vášho okolia, ktoré vám vsugerovalo množstvo vecí, ktoré si len "máte myslieť, aby ste bola ľúbená". Verte mi, o chvíľu budete počúvať iba "jéé, ono sa to dá!!" :)
Prajem vám, aby ste nikdy nezažili veci, ktoré majú zostať v zle natočených kinematografiách. Ale keď už, nedajte sa zlomiť. Ste úžasné a silné. A zaslúžite si len to najlepšie! ;)
Evka